Denníèek WA

Spánok je pre mňa nutnosť, ktorú nepovažujem za žiadnu rozkoš, skôr za stratu času. Preto si na spánok vyhradzujem nutné minimum, aby som zvládol existovať. Viem, že mi stačia 4 hodiny a taktiež viem, že mi neprospieva spať viac ako 6 hodín. Takže niekde v tomto rozmedzí je môj interval času vyhradený na spánok. Aby som mal istotu, že tie 4 hoďky ma nikto nebude rušiť, vypnem telefón a nastavím budíka. Teda opačne, nastavím budíka, na telefóne a vypnem ho. Ako každý večer, tak i včera som toto absolvoval. Dokončil som svoj večerný rituál (práca, zacvičiť si taiji, zaliať kytičky, osprchovať, prečítať si pár strán v knihe) a šiel som do postele. Po chvíli som už spal.

Keď tu zrazu? vŕŕŕŕ, VŔŔŔŔ, .... vŕŕŕ, VŔŔŔŔ... a to navyše hodinu pred budíkom. Asi po dvoch minútach neustáleho vrčania príklepovej vŕtačky, ktorá v byte nado mnou sa snáď snažila dostať mi do mozgu, som pochopil, že to nie je na chvíľu, že už asi nemá cenu snažiť sa dospať zvyšok naplánovaného času. Randál je to neskutočný, niet sa kam schovať. Pod perinou, v každej izbe, proste nikde nie je ticho, aby sa dalo spať. Nezostalo nič, len sa obliecť a ísť, čo najďalej a rýchlo preč.

Keď som vyliezol vonku, zistil som, že zima je fakt hnusná a musel som sa vrátiť pre kabát, lebo vieor a 7 stupňou nie je nič, čo by mi robilo radosť.

Tak, také bolo dnešné ráno. Zvyšok dňa už bol vcelku (až na to unavujúce počasie) relatívne v pohode. Večer, keď som sa vrátil domov, zvalil som sa na gauč a zaspal. Prebudil som sa po pár hodinách.... Teraz neviem, kedy sa dostanem dnes do postele ...