Denníèek WA

Sedím si v obývaku, ťukám do notebooka a za oknom počujem hluk. Začínam mať divný pocit. Niečo nie je v poriadku. Idem sa pozrieť k oknu. Ponad nás vedie letový koridor na pristátie v Prahe. Keď sa nakloním k oknu, celý zmrznem. Pred sebou vidím lietadlo, ktoré sa rúti dolu smerom na náš panelák. To je ten nepríjemný hluk a ešte nepríjemnejší pocit. Očakávam náraz a koniec...

Nič sa nestane. Je to divné, veď nás to muselo zasiahnuť. Idem sa pozrieť von. Vychádzam pred blok a hľadám havarované lietadlo. Vonku je tma a sídlisko spí...

Vraciam sa domov. Obvykle chodím do schodov pešky, veď je to len tretie poschodie. Tentokrát sa rozhodnem ísť výťahom. Nastupujem do výťahu a stláčam trojku. Výťah sa pohne smerom hore. Prichádzam k tretiemu poschodiu a výťah ide ďalej. Začínam mať zase zlý pocit, výťah stále ide hore. Nezastavuje ani keď dorazí úplne na najvyššie poschodie. Začína sa triasť a každú chvíľu sa musí utrhnúť. Podarí sa mi otvoriť dvere a cez škáru sa pretiahnem von.

Som na siedmom poschodí a kráčam dolu. Na päťke stretávam nejakú ženu, čo si tam ľahá (na chodbe) na gauč. Pribieha k nej malý chlapec. Nevšímam si ich a idem stále dole, na trojku. Prichádzam k dverám a tie sú dokorán otvorené. Opäť ten divný pocit. Začul som dnu nejaký šramot. Idem opatrne dnu, rozsvecujem svetlo a prezerám celý byt. Cítim, že tu niekto musí byť. Hľadám ho a som si istý, že na mňa čaká....

beeep beeep beeep ...
zvoní budík a ja som opäť v skutočnom svete. Toto sa mi dnes ráno snívalo. Keby mi to niekto rozprával, tak si o ňom myslím, že si vymýšľa.....