Denníèek WA

Dlho som sa tešil na léto, že bude teplo, že bude more a že bude TAIJI, v teple pri mori.

Neznášam cestovanie autobusom, ale neviem čo ma to napadlo a do Chorvátska som sa rozhodol ísť spoločne s ostatnými, teda autobusom. Z Prahy do Savudrije je to okolo 720 Km, teda skoro na chlp rovnako ako z Prahy do Michaloviec (730 Km). Vzhľadom k tomu, že táto vzdialenosť mi autom trvá obvykle niečo okolo 6 hodín a že po ceste do Chorvátska je viac diaľníc, usúdil som, že by sme to za 10 hodín zvládnuť mali. Ako veľmi sme sa odchýlili od odhadovaného času som si ani v najhorších snoch nepredstavoval. Cesta z Prahy do Brna (naberali sme tam ďalších 3 ľudí, takže sme šli "skratkou cez Brno", čo som pôvodne nevedel) zabrala celých 4,5 hodiny. Tam malá prestávka a pokračovali sme. Neuveriteľná prestávka bola hneď za Českou hranicou, keď sme zastavili v duty-free shope Excalibur. Že niekto postaví takú príšernosť, to ani nie je možné popísať. Budova, ktorá mala z diaľky pripomínať hrad a nad ňou drah. To v noci celé nasvietené, proste hrúúza. Po pár ďalších prestávkach sme dorazili do cieľa. Cesta trvala neuveriteľných 16 hodín.

Potom začali cvičenia. Ja som chodil na "trinástku" a "sedemdesiat štvorku" a Marcela na "začiatočníkov". Takže sme obsadili všetky 3 prebiehajúce kurzy. Cvičilo sa ráno a poobede. 7:15 ranný beh, 7:30 čchi-kung pri mori, 8:45-9:45  začiatočníci, 9:45-10:45 trinástka, 10:30-11:30 sedemdesiat štvorka a poobede 16:30-17:30 sedemdesiat štvorka, 18:00-18:30 srečink, 18:30-19:30 trinástka a 19:30-20:30 začiatočníci. Ja som si ešte pridal hodinku po polnoci (obvykle okolo druhej), keď už nebolo s kým kecať.

Týždeň ubehol jak voda. Vo štvrtok sme s Marcelkou vyrazili loďou do Benátok. Už to nebudeme opakovať. Celú cestu loďou (dve a pol hodiny) nám vymývali mozgy v piatich jazykoch, aby sme si kúpili, mapy, knihy, výlet gondolou, spoločný obed (vraj lacný) a cestu vodným taxi Grand-kanálom. Nakoniec sme si kúpili ten kanál, ale hlavne preto, že to končili privezením do prístavu v čase odchodu. Takže sme prístav nemuseli hľadať, ani riešiť ako dlho nám bude trvať cesta z miesta kde zrovna sme. K obedu sme si dalo, ako inak, pizzu. Bola chutná, veď akože by to bolo, keby v taliansku nevedeli robiť pizzu?!

Benátky na nás zenechali rozporuplný dojem. Mesto je zaujímavé (stavby, kanály), ale pôsobilo mŕtvym dojmom. Okrem reštaurácii, gondoliérov, obchodov, zmätených turistov a veľa holubov, tak nič nebolo. Nemalo to žiadnu atmosféru. Akoby turisti mestu ukradli dušu.

O Ceste loďou späť, kde vymývanie mozgou pokračovalo ponukami v máľenkym magazinčeku a 14 hodinovej ceste autobusom už písať nebudem.

Škoda že som nevidel F1 v Indianapolise. A keďže som bol bez netu, teda bez informácii, tak až dnes som sa dozvedel o páďe Špidlovho kabinetu. Som zvedavý, čo bude ďalej, či si poslanci odlasujú svoje teplé miestočká i cez veľké rozkoly. Obávam sa, že áno, lebo dobre tušia, že predčasné voľby by znamenal ich odchod. Dúfam len, že Slováci si povšimnú problémy, ktoré prináša socdemácka politika budú na to pamätať, keď budú uvažovať, že by dali hlas populistovy Ficovy. Ale obávam sa, že jeho voliči až tak ďaleko za hranice nevidia...