Denníèek WA

Paroubek nemá problém podpísať čestné prehlásenie, ktoré sa nezakladá na pravde. Je teda nečestný človek. Taktiež nemá problém verejne uvádzať do funkcie človeka, ktorý je v strete záujmu a keď mu ho prezident nepodpíše za ministra, tak ho menuje za námestka a i napriek tomu mu zverí verejne vedenie ministerstva. Mám toto brať ako návod ako sa stavať k zákonom, k ústave? Veď predsa prime minister by mal byť príkladom občana, ktorý háji právo a zákon.

Čo si môžem myslieť o takomto človeku, ktorý v prípade ankety, ktorá nedopadne v jeho prospech okamžite napadá televízie z manipulácie... O človeku, ktotý napadá všetky média, ak o ňom nepíšu chválospevy a ktorý sa netají snahou o zmenu tlačového zákona. O človeku, ktorý hľadá podporu (a nachádza) u komunistov. Jednoznačne sa začínam obávať, že sa nám tu kreuje ďalší Stalin. Snáď už sme sa poučili, ale toto su malinké krôčky, ktoré spočiatku nenápadne smerujú ku koncentrácii moci. A to už hádam nikto z nás nechce (okrem Stalina samotného a jeho poskokov. Ale i oni by sa mali v histórii poučiť o ich prípadnej odmene). Všetky tie socialistické revolúcie priniesli iba zaostalosť a nakoniec i vraždy.

Quo Vadis Európa? Socialistické strany v európskom parlamente stále viac zhoršujú konkurencie schopnosť starého kontinentu a stále viac demotivujú ľudí pracovať.

Schopných potrestáme (vysoké dane), flákačov a povaľačov podporíme (sociálne podpory). Veď i to sú naši voliči. A tých, čo zarábajú dobre nie je až tak veľa, na nich sa môžeme vykašľať. Veď ono sa to dobré počúva, ako vláda sľubuje vysoké platy a zdravotníctvo zadarmo. Len akosi zabudli, že tí ľudia sú poväčšinou zamestnaný v súkromných spoločnostiach a tam o výške mzdy rozhoduje majiteľ, podľa skutočného prínosu pre firmu.

Toto sú praktiky, ktorými sa riadi populistická sociálna demokracia a neštíti sa ani presadzovať svoje plány s pozostatkom kriminálneho režimu v podobe komunistov.