Denníèek WA

Ešte na základenej škole ma bavilo čítať príbehy troch pátračov, nezvyčajné dobrodružstvá pana Tragáčika, alebo rôzne vesmírne fantázie. Na strednej škole som sa začal zaujímať i o iné témy, ako už v jednom commente spomínaný Vladimír Ľvovič Levy a jeho "Honba za myšlienkov", knihy o sebepoznaní, jóge, životospráve a meditácii. Na univerzite som cez priateľov dostal do vienka Asimovovu Nadáciu, pána prsteňov, či Enderovu n-lógiu a mnoho iných. Meditácie som si mohol "vyskúšať" a rozšíriť si knižnicu o faktastické príbehy Lopsanga Rampu. I keď to údajne boli iba vymyslené príbehy, sú nesmierne motivačné a potom sa i Tibetská kniha mŕtvych číta úplne s iným nádychom. Príbeh Milarepu úplne vtiahne dušu do iného stavu.

Počas školy prišiel internet a zistenie, že je tam toho omnoho viac, ako sa dá prečítať, že nemá zmysel sa hlásiť do všetkých zaujímavých mailing-listov, že proste svet je väčší a väčší. Po škole som sa ku knihám dostával už len zriedkakedy.

Od malička som mal problém zaspať a tak som sa naučil, že pred spaním musím relaxovať, spraviť si krátke meditačné cvičenie, rozptýliť myšlienky a nepútať sa k žiadnej z nich. Potom som si svoh večerný rituál upravil, že po práci (končievam okolo 3 až 4 ráno) zalejem kytičky (zámerne to píšem česky, lebo žijem v Prahe a proste, mám svoje "kytičky" rád), zacvičím si taiji, osprchujem sa, vyčistím zuby a ... idem si čítať knihu. Občas čitam iba pár minút, keď som veľmi unavený, ale občas sa dostanem do postele až po piatej, keď je kniha veľmi zaujímavá, napínavá, proste sa od nej nedá odtrhnúť. Keď čítam jeden riadok už po tretí-krát, je jasné, že je najvyšší čas zaľahnúť.